Čas pre nás

Čas tečie bez toho kde by sme sa do neho dokázali zapájať. Ľahký tlak dokáže zastaviť ukazovateľ času na nástenných hodinách a takto mysli poskytnúť nepravdivý dojem vplyvu nad časom, kdežto ťukanie hodín ostane v našej mysli. Pocit, že síce hodiny smieme prenastaviť, tak čas stále bije aj bez nás, tečúci ďalej ako večná entita, ktorá existuje nad každým a my nemáme na výber a smieme putovať iba vedno s ňou. Nezadržateľne s časom všetko putuje ďalej – ľudstvo, príroda i objekty časom starnú.

Ak sa obzrieme dookola nás, všimneme si, ako sa všetci uháňajú, nakoľko ich tisne čas, ktorého nie je nazvyš. Po chodníku sa náhlivým krokom náhlia muži aj ženy, upierajú zrak na svoje náramkové hodinky a uháňajú sa do práce, aby ani omylom nedorazili oneskorene za súrnymi úlohami. Tak veľa krát by chceli, žeby získali naviac niekoľko minút, žeby stačilo len presunúť ukazovateľ času na nástenných hodinách vo výklade, okolo ktorého prešli. Keby len takto pozmenili, alebo zabrzdili tú nezadržateľnú lavínu života a dopriali si čosi viac oddychu. Vari sa niečoho napili, alebo si odbehli do butiku, v ktorom spozorovali také pekné béžové prstene, možno si objednali čo len jeden zmrzlinový pohár, ktorý by im vyčaril úsmev na tvári. Len neskoršie sa znovu ozve tikanie v ich mysli a oni pochopia, že svoje kroky nesmú zabrzdiť.

Kdejaké oči sa dvíhajú k nástenným hodinám, pozorujú, ba takmer ich hypnotizujú, aby sa hýbali svižnejšie. Tieto zraky školákov sú naliehavé a priali by si aspoň občas, žeby sa hodiny presunuli dopredu a zbavili by ich otupného vysvetľovania vyučujúcich. Toto miesto, tieto nástenné hodiny sú toľko krát najsledovanejším miestom v každej učebni, kde školáci naliehavo očakávajú koniec vyučovacej hodiny. Dakedy býva toto miesto vyhľadávané viac než samotná tabuľa.

Mnohí z nás si živo spomínajú, ako u starkých sledovali drevené nástenné hodiny. Samozrejme v pamäti viacerých ostáva chvíľka, ako sa odrazu nepatrné dvierka hodín otvorili a z nich vystrelila drobunká drevená kukučka, ktorá ohlásila čas.

Na námestiach sa okoloidúci obhliadajú a poznajú, akože sa čas posunul, akonáhle staré historické hodiny, zvonice, zvonkohry alebo už moderné hodiny, odbíjaním oznamujú, ako čas uteká a slnko kráča za svojou nemennou cestou k západu.Čas bol a je niečo, čo každého podnecuje zahĺbať sa nad svojim bytím. Náš pohľad sa upriami na nástenné hodiny a upomína nám to hodiny tak krátkeho osudu. Veľa z nás, či už v mladšom alebo neskoršom veku, napadne: „Strávili sme život tak, žeby sme sa cítili zmierení? Kebyže sa len čas bol schopný zabrzdiť, alebo aspoň vrátiť späť.“

Však tikanie nástenných hodín neustáva a napreduje. Rozpráva nám o tom, že túžby ostanú iba želania. Čas bude postupovať a nám nezostáva nič iné, iba sa vzpriamiť a ísť vpred osudom a premýšľať nad tým, že možno raz tieto naše vnútorné hodiny dotikajú a zostane iba na nás, či sa zmierene usmejeme, znalí si výborne stráveného života, alebo nebodaj budeme kyslo upierať zrak na hodiny a bezvýsledne si priať, aby sme ešte raz mohli žiť od začiatku a opraviť, čo sme neuvážene opomenuli.